V roku 1796 bola medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na území zvanom Podjacková postavená vysoká pec, pre ktorú sa neskôr zaužíval názov Maša alebo Frischfajer. Pri tavení železnej rudy vo vysokej peci kúrili dreveným uhlím. Rudu dovážali z liptovských baní a vážili vo vážnici. Pri výrobe železa pracovalo asi 70 odborníkov, ktorých priviezli. Nemeckých krajín. Patrili medzi krišovských robotníkov, mali vlastnú uniformu a pomerne vysoký plat. Odliatky vo forme pecňov sa odvážali na pltiach dolu Váhom do železiarní na ďalšie spracovanie.

Maša zásobovala železom hámre v Ľubochni, Sv. Michale a v neďalekej Podkošovej. Významným odberateľom produkcie bola v rokoch 1805-1813 továreň na výrobu pechotných pušiek, jazdeckých karabín a pištolí pre rakúsku armádu. Továreň bola postavená v lokalite Fabriky a jej výrobky sa vyznačovali vysokou kvalitou. Po zániku zbrojárskej výroby z vyťaženej a spracovanej rudy vyrábali liate náhrobné kríže, ktoré sa vyvážali do celej monarchie. Od polovice 19. storočia pracovala na Maši j dielňa na výrobu drevitej vlny (stružliny na balenie skla a porcelánu), dielňa na výrobu drevených fajok z koreňov stromov a stružliareň Pod Úpnou s hobľovačkami a pílou na rezanie klátikov. V roku 1873 sa výroba na Maši definitívne skončila a všetky strojné zariadenia boli prevezené to Třínca.

Z celého komplexu budov na Maši sa dodnes zachovala len Vážnica a Klopačka – zvonica, ktorá oznamovala začiatok a koniec pracovnej zmeny. Obidva objekty boli komplexne zrekonštruované v rokoch 1964-1965, boli vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku a sú v správe Liptovského múzea. Vo Vážnici je umiestnená expozícia histórie baníctva a hutníctva v Liptove, doplnená odevom baníka, zbierkou banských svietidiel a pracovných nástrojov. V priestoroch Klopačky sa nachádza galéria vybraných reprodukcií starých banských drevorytov z diela Juraja Agricoulu. „De re metallica libri XII“, ktoré ilustrujú vývoj baníctva do 16. storočia s technologickými prvkami a ťažobnými postupmi typickými pre liptovský región.