Dušan Makovický ako Svedok jasnopoliansky – rozhovor s historikom Karolom Dzuriakom

Patrí do významnej obchodnícko-bankárskej rodiny Liptova, ktorej členovia položili základy mnohým, dodnes fungujúcim inštitúciám. Napriek obchodníckemu zázemiu, ktorému sa mu doma dostávalo, on sa vydal inou cestou. Po absolvovaní ružomberského gymnázia študoval medicínu sprvoti v Prahe, neskôr v Innsbrucku a v Berlíne. Reč je o Dušanovi Makovickom, ktorého životné príbehy ovplyvňovali najmä myšlienky ruského esejistu, románopisca a predovšetkým filozofa Leva Nikolajeviča Tolstého. Ku ruskému mysliteľovi mal Makovický blízko nielen skrz myšlienok či diel, ale aj osobne. Ružomberský lekár sa na konci života L. N. Tolstého stal aj jeho osobným lekárom a zapisovateľom jeho myšlienok.

O živote Dušana Makovického, o jeho vzťahu k myšlienkam L.N. Tolstého ale taktiež aj o vzťahu ruského ľudu ku Dušanovi Makovickom sa rozprávame s historikom Liptovského múzea PhDr. Karolom Dzuriakom.

PhDr. Karol Dzuriak – historik Liptovského múzea

Život Dušana Makovického bol už od dospelosti výrazne ovplyvňovaný myslením L. N. Tolstého, filozofa z Jasnej Poľany, ktorá leží neďaleko Moskvy. Ako sa Makovický dostal k Tolstého dielam, obzvlášť v časoch, kedy nie je možné hovoriť o modernejších či rýchlejších spôsoboch komunikácie?

Počiatky jeho úzkeho vzťahu k Levovi Nikolajevičovi sa datujú ešte do čias jeho pražských vysokoškolských štúdií, keď sa v spolkovom prostredí svojich slovenských krajanov a ich českých konškolákov zoznámil s niektorými Tolstého dielami. A prvá cesta do Ruska a návšteva prednášky profesora Nikolaja Andrejeviča Zverjeva o Tolstom a jeho tvorbe na jar roku 1890 v moskovskom Historickom múzeu rozhodli definitívne o tom, akým smerom (a za kým) sa jeho životná cesta bude uberať. My v súčasnej dobe si možno nevieme predstaviť, aké živé – napriek absencii súčasných, nami preceňovaných elektronických médií – boli vtedajšie kultúrne vzťahy a cesty literárnych diel. Zaujímavé myšlienky a populárne názory sa aj vtedy šírili s elektrizujúcou rýchlosťou. Rovnako aj ich kritika, ktorá ich najmä medzi mladými robila ešte zaujímavejšími, mám na mysli konkrétne veľkú osobnosť Adolfa Dobrianského, ktorý slovenské kultúrne a národné prostredie vystríhal pred zhubnosťou Tolstého náboženských názorov a s ktorým sa aj samotný Dušan Makovický stretol počas svojich insbruckých štúdií. Bol to aj Dobrianského uvážený a objektívny pohľad, ktorý čoskoro Škarvanovi a Makovickému skomplikoval ich mladícke predstavy o propagácií tolstojovského svetonázoru a jeho kníh na Slovensku. Na ilustráciu rozvinutosti vtedajších kontaktov kultúrneho sveta uvediem len jeden príklad, ktorý bezprostredne s témou Tolstého a Makovického nesúvisí, ale je dobrým ilustračným príkladom toho, čo som povedal: na začiatku 20. rokov – teda približne v dobe Dušanovej smrti alebo krátko po nej – sa aj v prostredí Ružomberka stretneme s inzerciou, ktorá vôbec nezavádzala – jeden z miestnych kníhkupcov vo svojom n novinovom inzeráte seriózne ponúkal možnosť zabezpečenia akejkoľvek literatúry z Európy i zo širšieho sveta.

Dom L. N. Tolstého – muzeemania.ru

Z hľadiska rodiska, pre L. N. Tolstého bol Dušan Makovický cudzincom. Ako je možné, že si dokázal ruský spisovateľ vytvoriť s Makovickým taký dôverný vzťah, že mu napokon zveril stav o vlastné zdravie?

My vnímame pozíciu Dušana Makovického v Jasnej Poľane (tak ako sa vo všeobecnosti prezentuje, teda ako osobného lekára a tajomníka) trochu zjednodušene a aj veľmi zidealizovane. Áno, na sklonku roku 1904 nastúpil na pozíciu osobného lekára Leva Nikolajeviča Tolstého, ale stalo sa tak preto, lebo dovtedajší rodinný lekár Michail Sergejevič Suchotin, dlhoročný rodinný priateľ tolstojovskej rodiny a napokon aj muž Tolstého dcéry Tatiany Ľvovny nastúpil na vojenskú službu počas rusko – japonskej vojny. V tej dobe ich spájala dlhoročná známosť, datujúca sa od prvej polovice 90. rokov predchádzajúceho storočia. Za celé tie roky Dušan Makovický niekoľkokrát krátko pobýval v Jasnej Poľane, ale predovšetkým ako nadšený (a treba povedať, že aj veľmi nekritický) obdivovateľ a nasledovateľ Tolstého filozofických, spoločenských a náboženských názorov prispieval k popularizácii myšlienok i diel L. N. Tolstého v slovenskom a českom prostredí. Sám niektoré z nich s idealistickým nadšením vydával vo svojich edíciách ešte v dobách svojho lekárskeho pôsobenia na Slovensku, v Žiline. Konzultoval s Tolstým mnohé otázky, ktoré veľkého spisovateľa zaujímali, či už išlo o stredoeurópsku (v podstate českú a slovenskú) problematiku literárnu, filozofickú a podobne. Bol preň nielen významným sprostredkovateľom poznania naších i širších reálií, ale – čo je ešte významnejšie – spolu s okruhom Tolstého ruských spolupracovníkov, vrátane tých, ktorí sa nachádzali v zahraničnom exile, a s Albertom Škarvanom, sa podieľal na vydávaní Tolstého prác v ich autorskej necenzurovanej verzii a najmä na ich pašovaní do Ruska. Bol teda istým spôsobom akýmsi spojovacím článkom tolstojovského disentu. Leva Nikolajeviča Tolstého i celú jeho rodinu si získala i Makovického nekonfliktná, mierna, láskavá a obetavá povaha. Dušan Makovický bol po celé roky svojho jasnopolianskeho pobytu v prvom rade Tolstého spoločník a neúnavný kronikár jeho života, čo Tolstoj a jeho rodina s láskavým nadhľadom akceptovali a rešpektovali (a Tolstému jeho bezhraničná oddanosť a záujem možno aj lichotili). Ako lekár nebol jediný, v prípade potreby pozývali ako konzultantov medicínske kapacity z Moskvy, ktorým sa Dušan svojím lekárskym vzdelaním a skúsenosťami jednoducho nemohol vyrovnať, ale jeho obetavosť a lekárska starostlivosť nielen o tolstojovskú rodinu, ale aj o prostých ľudí z okolia jasnopolianskej usadlosti si získali široké ruské duše grófovej rodiny i jednoduchých Makovického pacientov. Nie náhodou jeho srbské meno Dušan radi používali v podobe zdrobneniny „Duša“, čím vyjadrovali aj uznanie jeho dobrotivosti a obetavosti a táto zdrobnelina žije v ruskom prostredí vo vzťahu k Makovického pamiatke dodnes. Ani ako Tolstého tajomník nebol Dušan výlučným a jediným, v tej dobe v Jasnej Poľane pôsobilo súčasne alebo postupne viacero blízkych spolupracovníkov vo funkcii spisovateľových sekretárov – Gusjev, Lebrun, Bulgakov, s ktorými aj samotný Makovický úzko a v priateľskom porozumení spolupracoval. Pre Tolstého mal však možno ešte jednu neoceniteľnú hodnotu – vedel mu sprostredkovať poznanie a pohľad našinca na stredoeurópske, balkánske otázky a osobitne tie, ktoré sa dotýkali problematiky slovanských národov. Označenie Dušana Makovického ako „advokáta Slovanov“ znie síce pateticky, ale práve on vedel s neúnavnou, ticho nástojčivou naliehavosťou presviedčať Tolstého, aby prijal mnohých zástupcov a obdivovateľov slovanských národov, ktorí sa k autorite veľkého spisovateľa utiekali aj v nádeji na pomoc a podporu pre svojich, poväčšine ťažko skúšaných spolurodákov.

Dušan Makovický  vo svojom diele Jasnopolianske zápisky sa mení na podrobného kronikára. Niekoľkozväzkové dielo patrí dodnes medzi základné pramene ku skúmaniu Tolstého, jeho hodnôt, postojov aj názorov. Aký ohlas má pôsobenie Dušana Makovického v dnešnom Rusku?

Stále veľký, stále sa v ruskom kultúrnom, historickom i literárnohistorickom prostredí (no i bežnom ľudskom vzťahu) stretávame s obrovským uznaním Dušanovho diela i jeho samotného ako osobnosti. Stačí si prečítať príspevky z vedeckých konferencií a sympózií. To, samozrejme, nebráni pozrieť sa na Dušana Makovického s istým láskavým či aj kritickým, veľmi realistickým pohľadom a nadhľadom (s tým sme sa mohli stretnúť osobitne v spomienkach jeho súčasníkov), ale aj v nich je zakódovaná úcta, obrovská a nefalšovaná úcta voči človeku, ktorý stál po boku jedného z velikánov ruskej a svetovej literatúry a kultúry vôbec a ktorý pre Rusko i celý svet zachoval absolútne autentické svedectvo o jeho niekoľkých kľúčových rokoch života, a to do najmenšieho detailu, až po poslednú chvíľu, posledný výdych. Pamätám si, ako pred deviatimi rokmi s úžasnou pietou a dojatím pristupoval k hrobu Dušana Makovického Valerij Romanovskij, ruský historik, autor jeho najnovšieho životopisu, ktorý vyšiel len v minulom roku. To je niečo, čo si ako spoločnosť zasiahnutá absolútnou devastáciou kultúry a ľudskosti, epidémiou duchovného ergotizmu nevieme ani predstaviť a za čo ešte zaplatíme obrovskú cenu. Ale je dobre, že niekde ešte stále existuje zrkadlo, ktoré nám tento nelichotivý pohľad môže a chce sprostredkovať, a to pri plnom vedomí rovnako devastačného účinku jeľcinovských „deväťdesiatok“ i ďalších faktorov na bežného ruského človeka.

Dušan Makovický – litcentrum.sk

Po úmrtí Leva Nikolajeviča Tolstého sa Dušan Makovický vracia späť do rodného kraja, kde v Ružomberku v roku 1921 tragicky zomiera. Ako možno hodnotiť posledné roky Dušana Makovického, najmä po strate blízkeho človeka.

Na toto odpoviem už len v šabónovitej skratke; pre Dušana Makovického i vdovu Sofiu Andrejevnu a ďalšiu najbližšiu rodinu to bol život v tieni spomienok. Dušanovi Makovickému nepochybne veľmi dobre padlo, že vďaka ich priazni mohol zostať v prostredí, ktoré preň bolo zhmotnením životných predstáv, cieľom a konečným prístavom, hoci „veľký maják“ už nesvietil živým plameňom. Žili pre jeho pamiatku každý svojím spôsobom, no v rovnakej línii. Sofia Andrejevna Tolstá sa starala o ďalšie vydávanie manželových diel a zachovanie jeho pamiatky. Pred Dušanom a niektorými z blízkych ľudí z Tolstého okruhu (konkrétne tajomníkom Gusjevom) bola ešte dlhá úmorná práca na usporiadaní a kritickom spracovaní nespočetných Dušanových zápiskov a ich prepisov. Do toho zakrátko vypukla vojna, na ktorej začiatku sa Dušan Makovický nekriticky zapojil do pacifistického vystúpenia bývalých Tolstého nasledovníkov a ďalších, čo mu vynieslo pobyt za mrežami. Potom to už šlo rýchlo, Februárová a Októbrová revolúcia, občianska vojna, epidémia týfu, ktorej Sofia Andrejevna v novembri 1919 podľahla. Putá s Jasnou Poľanou sa po jej smrti rozväzovali, Dušan Makovický spolu so svojou ruskou manželkou čoskoro nastúpil cestu do starej vlasti, kde ho čakala smrť …

Podcast Liptovského múzea – Svedok jasnopoliansky nájdete tu:

Nenechajte si ujsť prednášku z cyklu Príbeh nášho múzea zvanú Svedok jasnopoliansky o Dušanovi Makovickom a jeho životných príbehoch. Zorganizovaná bude dňa 6. júna v Liptovskom múzeu v Ružomberku, 7. júna v Múzeu Čierny orol v Liptovskom Mikuláši a 8. júna v Národopisnom múzeu Liptovský Hrádok so začiatkom vždy o 16:00.